Národná hrdosť je pojem, ktorý sa v našej malej krajine dosť často vyskytuje. Medzi nami žije mnoho Slovákov „z povolania“, ktorí na svoju vlasť a národ nedajú dopustiť. Ostatní sa z rozličných príčin svojou národnou príslušnosťou príliš nevystatujú alebo im je táto záležitosť ľahostajná.

Osobne mám veľký problém bližšie sa priradiť k jednej z menovaných skupín. Mám totiž k národnej hrdosti dosť ojedinelý vzťah.

Národnú príslušnosť chápem ako čosi vrodené, z čoho logicky vyplýva, že človek nemusí kvôli jej „získaniu“ vyvinúť žiadne úsilie. Tu pramení môj nejasný postoj k bezpodmienečnej a nekritickej národnej hrdosti. Ako môže byť človek hrdý na niečo, čo sám nedosiahol? Aj preto má moja národná hrdosť tvar blízky sínusoide.

Som hrdý, keď naši hokejisti dosiahnu úspech na MS. Som hrdý, keď si prečítam osud úspešných Slovákov v zahraničí. Som hrdý, keď turisti odchádzajú z našej krajiny s pocitom, že sa k nám určite vrátia. Naopak hanbím sa, keď 2 Slovenky kradnú plyšové hračky, ktoré položili smútiaci ľudia na hrob zosnulej princeznej Diany. Tiež sa necítim dobre, keď sa na rakúskych obchodoch objaví správa: „prosíme slovenských zákazníkov, aby nekradli“.

Po prečítaní predošlých riadkov zrejme viacerých napadne, že môj postoj je pokrytecký. Že by bol úplne iný, ak by som žil v oveľa väčšej a silnejšej krajine ako je Slovensko. Omyl. Môj pocit nevychádza z toho, k akému národu patrím. Moja národnosť ma nenapĺňa hrdosťou, rovnako ako ma ňou nenapĺňa i to, že som človek, som mužského pohlavia a mám tmavé vlasy (čo sú veci rovnako dané narodením ako aj národnosť). Svoju národnosť jednoducho akceptujem.

Na koniec len krátko. Moja sínusoida v posledných dňoch dosiahla vysoké hodnoty. Naša krajina sa na krátku dobu dostala do absolútneho centra pozornosti veľkej časti sveta. A som hrdý na to, že summit Bush-Putin bol až na pár drobností zvládnutý na vysoko profesionálnej úrovni.