Nevyliečiteľná sociálna spravodlivosť

Autor: Peter Spáč | 22.8.2007 o 14:25 | Karma článku: 8,99 | Prečítané:  2528x

Viete, čo dokáže primäť k úsmevu aj večne zamračených ľudí ako Robert Fico či Viera Tomanová? Ak tipujete sociálnu spravodlivosť, hádate správne.

Pojem sociálna spravodlivosť je dnes bežnou súčasťou výbavy správneho moderného európskeho politika. Ak musíte obhájiť komplikovanejší krok a nechcete verejnosť zaťažovať množstvom argumentov, ktoré by u nej nemuseli nájsť pochopenie, stačí použiť túto barličku a k úspechu máte omnoho bližšie.

Ste vládny politik a potrebujete zvýšiť dane, pričom pre tento ťah nemáte pre voličov uspokojivé vysvetlenie? Váš problém jednoducho a spoľahlivo vyrieši odvolávanie sa na sociálnu spravodlivosť, voči ktorej je každá kritika bezbranná, keďže môžete jej pôvodcov pochovať obvineniami z antisociálneho myslenia a nedostatku súcitu k slabším.

Sociálna spravodlivosť je dnes v európskej politike pojem, s ktorým politici radi operujú a na ktorý voliči ochotne počúvajú.

Sociálna spravodlivosť vs. sociálna správnosť

Súčasní politici bežne používajú pojem spravodlivosť, pričom vedome ignorujú jej obsah a pravý význam. Tomu, nad čím uvažovali vždy zamyslení a bradatí muži už v antickom Grécku, nie je podľa všetkého schopný porozumieť žiadny európsky socialista.

Spravodlivosť je vo svojej podstate jednoduchá a môže mať dve podoby. Buď ako cieľ sama o sebe (napr. rovné podmienky pre účastníkov verejnej súťaže) alebo ako náprava spôsobeného zla (pokuta pre zlodeja). V oboch prípadoch je jej opakom nespravodlivosť (zvýhodnený účastník súťaže a nepotrestaný zlodej).

Aký opak má však spravodlivosť sociálna? Ak jej cieľom má byť spravodlivé prerozdelenie bohatstva v spoločnosti, tak jej logickým protipólom je, že súčasné prerozdelenie majetku je nespravodlivé. Ak si teda vezmeme dvoch čestne zarábajúcich ľudí, ktorých mesačné príjmy sú 10 tisíc a milión, tak podľa socialistického merítka je prvý obeťou systému a druhý pôvodcom nespravodlivosti. To, že je to nezmysel, nie je podstatné. Toto je optika sociálnej spravodlivosti a tá nepustí.

I z čisto pravicového pohľadu je nutné priznať základnú vec, a to, že je správne pomáhať tým, ktorí pomoc potrebujú a predovšetkým tým, ktorí sa do svojho postavenia dostali nezavinene. Je napr. správne pomôcť dieťaťu, ktoré pri dopravnej nehode prišlo o rodinu, či rodičom, ktorým sa narodilo zdravotne postihnuté dieťa.

Tu sa však treba zastaviť a dôsledne odlíšiť dva pojmy, a to správnosť a spravodlivosť. Napriek tomu, že väčšina politikov ich v záujme vlastných preferencii stotožňuje, nejde v ich prípade o jedno a to isté.

Pomáhať ľuďom, ktorí sú na to odkázaní, je výsostne správne, avšak nemá to nič spoločné so spravodlivosťou. Na svoj čestne nadobudnutý majetok má každý človek bez výnimky rovnaké právo, a to bez ohľadu na jeho výšku. Ak štát väčšine z nás istú časť z príjmu odoberie a v mene sociálnej správnosti efektívne použije, je to v poriadku.

S jedlom však rastie chuť a ak vláda neustále odoberá časti občanov čoraz viac, aby si u istých vrstiev spoločnosti zaistila politické body a nazýva to sociálnou spravodlivosťou, tak tu niečo nesedí. Pretože to už je obyčajná krádež alebo výstižnejšie rabovačka.

Absolútny a relatívny sociálny štát

Problém súčasného sociálneho štátu je ten, že vláda vo svojej „spravodlivej“ politike nepozná hranice a príjmy obyvateľstva chápe ako bianco šek, na ktorý si dopíše ľubovoľnú sumu, ktorú prerozdelí od bohatších k chudobnejším. Pravičiari sa tu od socialistov líšia iba vo výške tejto sumy, avšak zásadnejšie túto filozofiu fungovania krajiny nenapadajú.

Prerozdeľovacia funkcia štátu je dnes ako samozrejmá chápaná nielen medzi politikmi. Na stredných i vysokých školách sa učí, že základnými atribútmi moderného štátu sú, že je demokratický, ústavný, právny a sociálny. Problém spočíva v tom, že mladým ľuďom je tento znak vštepovaný doslovne ako snaha štátu „vyrovnávať vznikajúce rozdiely“ (citácia z univerzitného skripta) a nie ako úsilie o pomoc tým, ktorí to potrebujú. Jednoducho povedané, sociálny štát si vychováva sociálnych občanov.

Dovolím si siahnuť k svojskej terminológii. Sociálny štát, v ktorom dnes žijeme, je relatívny. Všetky jeho prvky sú nastavené vágne, aby vyhovovali politikom, ktorí si občasnými prerozdeľovacími akciami doslova kupujú občanov a zaisťujú si tak ich hlasy do ďalších volieb.

Príkladom relatívneho pojatia sociálneho štátu je chápanie chudoby. Ak sú takto definovaní tí, ktorí patria medzi napr. 10 percent ľudí s najnižšími príjmami, tak je zrejmé, že chudoba je v spoločnosti nevykoreniteľná, keďže vždy tu bude nejakých 10 percent. A teda tu aj vždy bude priestor pre štedrých politikov, ktorí budú pred kamerami a verejnosťou ochotne rozdávať „zo štátneho“, teda z nášho.

Predstavte si, že by sa príjmy všetkých občanov Slovenska zdvojnásobili. Myslíte si, že premiér Fico by na druhý deň slávnostne vyhlásil, že v našej krajine zavládol sociálny zmier a jeho poslanie v politike skončilo? Odpoveď je zrejmá, pričom nie je vylúčené, že v Smere by sa mohli objaviť hlasy marxistov typu Číža a Tomanovej, ktorí by upozornili na to, že zdvojnásobením príjmov predsa najviac získali najbohatší, čo by bolo vhodné náležite v mene sociálnej spravodlivosti vykompenzovať.

Alternatívou relatívneho pojatia je absolútny sociálny štát. Ten spočíva v stanovení pevných mantinelov, resp. čiar, ktoré by jasne oddeľovali tých, ktorí sociálnu pomoc štátu potrebujú a ktorí nie. Základom je využívanie merítok nie relatívnych (chudoba = najslabších 10 %) ale absolútnych (chudoba = príjem do X korún na osobu). Rozdiel je v tom, že kým z nášho súčasného relatívneho sociálneho štátu neexistuje únik (vždy tu bude 10 %), z absolútneho áno, keďže hranica chudoby sa zvyšuje pomalšie ako bohatstvo spoločnosti.

V absolútnom pojatí tak napr. neexistuje kategória „dôchodcovia“ ako adresát vianočných darčekov či bonusov na plyn. Nech je už myšlienka Ficových štedrovečerných obdarovaní akokoľvek populistická a pochabá, je úplne nelogické posielať ju i penzistom poberajúcim dôchodok vo výške priemerného platu. O efektívnosti tohto kroku nehovoriac. Rovnako tak je to v prípade skupiny „rodičov“ pri prídavkoch na deti a ďalších sociálnych vymoženostiach.

Otázkou je, či sa nám niekedy podarí prejsť na úspornejšiu a efektívnejšiu absolútnu variantu, keďže sociálny štát sa ľahko buduje, no omnoho ťažšie skresáva.

A pokiaľ bude pravica uvažovať iba nad výškou sumy na štátnom bianco šeku a nie nad tým, že ho roztrhá, budú sa o naše sociálne pohodlie starať aj takí zvestovatelia sociálnej spravodlivosti ako Viera Tomanová.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?