Zelený pakt s diablom

Autor: Peter Spáč | 22.10.2008 o 11:11 | Karma článku: 4,97 | Prečítané:  1538x

Príbeh slovenskej strany, ktorá si za volebného lídra zvolí človeka, ktorý jej môže pomôcť a súčasne si za partnera vyberie svojho vlastného hrobára, pričom mu pomáha s kopaním.

Vzlet a pád

Môže to znieť prekvapujúco, no nie je to tak dávno, čo dnes v podstate neviditeľná Strana zelených mala parlamentné zastúpenie. Vo voľbách v roku 1990 sa jej podarilo získať 6 mandátov, za čo vďačila predovšetkým tomu, že na vstup do parlamentu v tejto dobe stačilo získať aspoň 3% hlasov. Tento úspech sa jej v ďalších parlamentných voľbách v roku 1992 už nepodarilo zopakovať.

Príčinu možno vidieť v navýšení hranice potrebnej pre zisk poslaneckých mandátov na dnešných 5%, čo mohlo voličov Zelených odradiť od tejto voľby, keďže sa obávali možného prepadu svojich hlasov a uprednostnili iný politický subjekt. Ako typické príklady strán, ktoré na tento jav doplácajú, tu poslúžia napr. Slobodné fórum, OKS a do budúcnosti je otázne, ako sa s týmto faktorom vysporiadajú Palkovi KDS. V prípade Strany zelených v roku 1992 však o tomto možno pochybovať.

Rok 1989 znamenal pre občanov vtedajšieho východného bloku možnosť výberu vo voľbách na rozdiel od dovtedy monotónneho vhadzovania rovnakého lístku do hlasovacej urny po obdobie trvajúce niekoľko dekád. Treba si uvedomiť, že tých 40 rokov „jednoduchosti“ voličského poslania malo za následok to, že voliči tesne po roku 1989 v podstate nemali predstavu o tom, že existuje niečo také ako klauzula vstupu do parlamentu, ktorú by každá strana musela prekročiť, aby získala poslanecké kreslá.

Je všeobecne dokázané, že voliči v postkomunistických krajinách sa tieto zákonitosti učili až postupne, čo je vidieť na tom, že až po určitom počte uskutočnených volieb došlo k ich odklonu od rôznych malých strán zo strachu, že by tieto hlasy prepadli. Strana zelených vo voľbách v roku 1992 (teda v celkovo druhých po roku 1989) získala len málo cez 1%, pričom z vyššie uvedeného vyplýva, že to s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo spôsobené strachom jej voličov z toho, že by ich hlas vyšiel nazmar.

Ak si odmyslíme parlamentné pôsobenie v rokoch 1998 až 2002, kam Zelených dostala SDK, základná otázka znie, prečo na rozdiel od jej českého náprotivku, je naša Strana zelených tak neúspešná.

15 rokov za Čechmi

Prvá a logická odpoveď na danú otázku spočíva v tom, že Zeleným v priebehu 90.rokov nepriala doba. V skratke sa dá povedať, že na Slovensku v tomto období dominovali dve témy – nutný pokles životnej úrovne z dôvodu reštrukturalizácie hospodárstva po roku 1989 a Mečiar. V oboch prípadoch jednoducho nebolo miesto pre témy spojené s ekológiou či udržateľným vývojom. Obdobie 90.rokov tak bolo pre Stranu zelených objektívne zlým.

Pre korektnosť by bolo asi vhodné uviesť, aká doba a situácia naopak Zeleným vyhovuje. Môže to znieť paradoxne, ale Zelení k svojej existencii (minimálne na rozbeh) potrebujú čo najviac toho, čo sami najčastejšie kritizujú. Mierne s nadhľadom povedané, ako nie je dymu bez ohňa, tak nie je ani Strany zelených bez dymu. V tomto zmysle dymu industriálneho pôvodu.

Zelení na jednej strane potrebujú, aby štát dosahoval určitú hospodársku vyspelosť a súčasne, aby existovala určitá skupina obyvateľstva, ktorá na isté efekty ekonomického rastu reaguje negatívne. Je tak potrebná ako „továreň“, tak i skupina ľudí, ktorej nevonia „dym“.

Takáto situácia sa na Slovensku začala utvárať niekedy ku koncu funkčného obdobia prvej Dzurindovej vlády, pričom nasledujúci vývoj k tomu iba prispieval. Napriek tomu slovenská Strana zelených nebola schopná akýmkoľvek spôsobom sa presadiť, čo bolo v silnom kontraste s jej českými kolegami.

Medzi oboma stranami pritom možno nájsť viacero paralel. Oba subjekty boli v 90.rokoch iba okrajovými stranami, k čomu prispela ako doba (v českom prípade prirodzene bez Mečiara), tak i nedostatočná schopnosť vlastnej prezentácie. Českí Zelení boli marginálni nielen v politike, ale i v rámci českého ekologického hnutia ako takého. Omnoho silnejšie a viditeľnejšie tak vystupovali rôzne ekologické organizácie typu Duha, ktoré Stranu zelených úplne zatienili. V tomto zmysle je na tom podobne i slovenská Strana zelených, ktorá nevyťažila nič z kauzy pezinskej skládky, hoci tá plne zapadala do jej agendy.

Druhou podobnosťou medzi slovenskými a českými Zelenými je ich vzťah k najsilnejšej ľavicovej strane. Jedným z pokusov, akým sa česká Strana zelených snažila prelomiť svoj neúspech, bola v prvej polovici 90.rokov iniciatíva jej vedenia o užšiu kooperáciu s ČSSD s potenciálnym splynutím. ČSSD v tých rokoch síce nebola natoľko silným subjektom ako je dnes, avšak v tejto dobe už pod vedením Zemana začínala hegemonizovať priestor českej ľavice. Projekt spolupráce nakoniec zlyhal, keďže návrh vedenia neuspel ani v samotnej Strane zelených.

Ako sú na tom slovenskí Zelení? V marci tohto roku podpísali s Ficovým Smerom dohodu o vzájomnej spolupráci. Rozdiel oproti našim západným susedom je však v tom, že to, čo českí Zelení pochopili už v polovici 90.rokov, nechápu ich slovenskí kolegovia ani dnes. A to fakt, že naivne podpísali svoj vlastný pakt s diablom.

Ficovi skautíci

Strany zelených, ktoré sa vytvárali v západoeurópskych krajinách v období pred niekoľkými dekádami, sa domnievali, že budú môcť robiť politiku na úplne iných zásadách ako ich konkurenti. Okrem iného predpokladali, že nie sú potrebné žiadne pevné stranícke vedenia, naopak počítalo sa s ich pravidelnou rotáciou a podobne. Vcelku išlo o pomerne idealistické predstavy, ktoré nesedeli s realitou. Zelení na západe nakoniec pochopili, že ak chcú robiť politiku, musia aj pôsobiť ako politici a nie ako skautský oddiel. Je zaujímavé, že slovenská Strana zelených je na tom presne naopak.

Dohoda medzi Smerom a Stranou zelených je jednoznačne výhodná iba pre jednu stranu, a tou je Ficov subjekt. Jej podpisom vytvoril Smer u ekologicky uvažujúcich občanov (a teda potenciálnych voličov Zelených) oprávnený dojem, že problematika okolo životného prostredia mu nie je ľahostajná a pre túto skupinu obyvateľstva nemusí byť najhoršou alternatívou vo voľbách.

Keďže, ako už z predošlých riadkov vieme, sa slovenskí voliči už „naučili“, čo je to klauzula pre vstup do parlamentu a akú váhu má prepadnutý hlas, je celkom možné, že časť sympatizantov Zelených začne zvažovať možnosť preorientácie na Smer, a to v záujme toho, aby ich hlas neprepadol. Prirodzene nejde o zvlášť významnú voličskú skupinu, avšak Smeru tieto hlasy rozhodne neuberú, predovšetkým ak sa k nim dostal v podstate zadarmo, teda podpisom dohody, ktorú aj tak nedodržiava.

Naopak Strana Zelených na projekte spoločnej dohody so Smerom zásadne stratila. Nejde ani tak o to, že Smer z jej pohľadu zmluvu nedodržiava, ale podstatné je to, čo si od nej Zelení sľubovali a považovali to za úspech. Vďaka dohode im zo strany Smeru malo byť umožnené pripomienkovanie zákonov, čím sa v podstate Zelení dostali do postavenia privilegovanejšej ochranárskej skupiny, ktorú si najsilnejšia vládna strana aspoň formálne vypočuje. To, čo Zelení považujú za svoju výhru je v podstate posunom od politiky ku skautskému oddielu.

Samotná dohoda nie je pre Zelených sama osebe až tak nevýhodná, problém je predovšetkým v tom, s kým ju táto strana uzavrela. Vo všeobecnosti platí, že väčšina voličov ekologických strán je mladého veku, naopak u stredných a starších generácii už Zelení tak nebodujú.

Pre slovenskú Stranu zelených tak najväčšieho konkurenta (nie programového, ale v bitke o toho istého voliča) predstavuje práve Smer, pretože u mladej generácie dosahuje mimoriadne dobré výsledky. Podľa posledných prieskumov je to 51% v kategórii 18-24 ročných. Strana zelených si tak nemohla vybrať horšieho partnera na spoločnú dohodu, ktorá ju voči jej druhému signatárovi postavila fakticky do role štatistu.

Prirodzene dalo by sa oponovať tým, že ak zmluva vytvára určité premostenie medzi voličmi oboch týchto strán, prečo by zásadne malo dochádzať iba k ich prechodu v prospech Smeru a nie aj naopak. Vysvetlenie je jednoduché, podpisom danej dohody sa Smer minimálne verejne prihlásil k myšlienkam Zelených, naopak na opačnej strane nič podobné nezaznelo.

Voličský „most“ medzi oboma stranami je tak iba jednoSMERný.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lesník: Včasné spracovanie kalamity vráti les do perfektného stavu

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.


Už ste čítali?