Rómsku otázku riešime naivne

Autor: Peter Spáč | 11.2.2009 o 15:00 | Karma článku: 13,06 | Prečítané:  3997x

Narodiť sa na Slovensku ako Róm v osade niekde na východe republiky objektívne nie je žiadna výhra. Otázne však je, kto je za to zodpovedný a kto je schopný tento stav riešiť.

Naivná viera v riešenie

Naša spoločnosť je z veľkej časti založená na viere. Nemám na mysli vieru náboženskú, hoci tá prirodzene v živote mnohých zohráva silnú rolu. Viera, o ktorej hovorím, má inú podstatu. Spočíva v tom, že každý z nás verí v isté platné hodnoty a pravidlá a považuje ich za samozrejmé súčasti nášho života a spoločnosti.

Názorný príklad predstavujú peniaze. Ich skutočná hodnota je daná iba tým, že ľudia veria, že výmenou za ne môžu získať iné predmety. Akonáhle by táto viera ochabla, peniaze by stratili akúkoľvek hodnotu a stali by sa iba bezcenným kusom papiera alebo kovu.

Predstavme si skupinu 10 stroskotancov na pustom ostrove, pričom jeden z nich má kufor plný peňazí a ostatní majú každý pre seba toľko vody, aby prežili jeden deň. Napriek tomu, že na veciach, ktoré vlastnia sa samotným aktom stroskotania nič nezmenilo, ich subjektívne nazeranie narušilo pôvodný hodnotový rebríček a peniaze zatlačilo na absolútne dno. Ak by však túto skupinu ešte v ten istý deň objavila okoloidúca loď, role by sa opäť obrátili a kým na ostrove by osoba bez vody ochotne obetovala všetky svoje peniaze za jednu fľašu vody, teraz by za vodu všetkých deviatich možno otvorila kufor a ponúkla jeden zo stoviek papierov, ktoré v ňom má.

Príkladov, kde spomínaná viera zohráva svoju rolu je nekonečne veľa. Ak si v obchode kúpite mrazenú pizzu, neotvoríte hneď po zaplatení obal, aby ste sa uistili, či sa v ňom pizza nachádza, ale veríte výrobcovi, že tomu tak naozaj je. V prípade, že by vaša dôvera bola sklamaná, máte možnosť reklamácie a nápravy.

Túto možnosť však nemáme k dispozícii pri všetkých problémoch a práve tam naša viera pôsobí negatívne. Hoci nevieme presne kto, kedy a akým spôsobom určité problémy vyrieši, žijeme v dlhodobom presvedčení, že sa tak raz stane. Typicky i za neustále sa zhoršujúcej demografickej situácie je časť slovenskej verejnosti naďalej plne presvedčená o tom, že štát jej i o niekoľko desiatok rokov bude schopný garantovať slušný dôchodok, a to aj napriek tomu, že ministerka Tomanová bezstarostne vyhlási, že ju nezaujíma, čo sa bude diať v horizonte niekoľkých rokov po skončení jej účasti vo vláde.

Omnoho závažnejší prípad však predstavuje na Slovensku tzv. rómska otázka, na ktorú, na rozdiel od dôchodkov, momentálne žiadne efektívne riešenie nepoznáme. Avšak aj za tejto situácie, ktorá sa vysoko pravdepodobne bude s postupom času zhoršovať, žijeme s určitým vnútorným presvedčením, že podobne ako iné problémy, aj tento nejaká osvietená vláda niekedy v budúcnosti určite vyrieši a katastrofické vízie o masách Rómov odkázaných na sociálnu podporu a prevyšujúcich naše možnosti zostanú nenaplnené. Naša viera z nás občas dokáže spraviť skutočne naivných ľudí.

Rómska otázka – potreba akceptovať nepohodlné fakty

Problém s rómskym etnikom nie je na Slovensku žiadnou novou témou. Zaujímavé názory o tejto otázke vyjadril v nedávnom rozhovore Dušan Gábor, venujúci sa danej problematike, podľa ktorého za súčasný stav zodpovedá predovsetkým majoritná populácia. Je to skutočne tak?

Aby sme vôbec mohli definovať, aké problémy sú spojené s rómskou otázkou, je nutné pripustiť a akceptovať skutočné fakty, nech sú akokoľvek nepohodlné a politicky nekorektné. V opačnom prípade celá snaha o pomenovanie tohto javu stráca zmysel a jej výsledok nadobúda charakter klišé v podobe suchých konštatovaní o závažnosti problému, komplikáciách s jeho riešením a vyslovením želania o lepšej budúcnosti, tak ako je to vidieť z rôznych koncepcií, plánov a stratégií, ktoré však situáciu posúvajú dopredu skôr verbálne a deklaratórne.

Bez zbytočného privierania očí a rovnako bez (často až primitívnej) vulgarizácie blízkej stranám typu SNS je nutné povedať, že v našej krajine žije veľké množstvo Rómov, ktorých počet je štatisticky náročné podchytiť, avšak pohybuje sa minimálne v desiatkach tisícoch, ktorých za momentálnej situácie nie je možné zaradiť do bežného fungovania spoločnosti, ako ho chápeme my.

Druhá vec, ktorá je s rómskou otázkou spojená, sú predsudky majoritnej populácie voči tomuto etniku. Predovšetkým treba vylúčiť časté tvrdenia, že zášť väčšiny verejnosti voči Rómom má primárne rasový podklad. (technicky vzato to ani nie je možné, keďže Rómovia patria spolu s majoritou slovenskej spoločnosti do tej istej rasy)

Tento fakt potvrdzujú dlhodobo vykonávané prieskumy, monitorujúce negatívne naladenie majority voči vymedzeným kategóriám ľudí, kde Rómovia dosahujú jednu z najvyšších priečok. V septembri 2008 sa takto voči Rómom vyjadrilo (na obligátnu otázku, koho by si respondent neželal mať za suseda) 82,4% opýtaných, čo bol po drogovo závislých druhý najvyšší nameraný údaj. Ak by mala zášť voči Rómom rasový základ, bolo by pochopiteľné, ak by osoby inej rasy dosiahli v danom prieskume porovnateľné výsledky. Realitou však je, že voči kategórii „človek inej rasy“ sa respondenti negatívne postavili v 39,5%, čo nedosahuje ani polovicu výsledku, aký bol zaznamenaný pri Rómoch.


Zdroj: SME, Slovenské národné stredisko pre ľudské práva


Je logické, že ten, kto sa v prieskume negatívne vymedzil voči ľuďom inej rasy, tak spravil vysoko pravdepodobne i voči Rómom, čo znamená, že istá časť spoločnosti môže rómsku otázku spájať s rasovým podkladom. Avšak rozdiel medzi 82,4 a 39,5% jednoznačne vyjadruje, že nemalá časť verejnosti prechováva voči Rómom negatívne nálady z iných príčin. Definovať ich nie je problematické, patrí sem kriminalita, životný štýl či z nášho pohľadu neakceptovateľné sociálne návyky, jednoducho povedané všetko, čo objektívne zhoršuje vnímanie majority o tomto etniku a na čo doplácajú predovšetkým tí Rómovia, ktorí žijú alebo chcú žiť „normálne“.

Kto je však za danú situáciu zodpovedný? Dušan Gábor v tomto zmysle v rozhovore pre Sme zreteľne kritizuje kroky majority a v tomto s ním treba súhlasiť. Je nespornou pravdou, že ak niekto naučil Rómov žiť tak, že poznajú iba svoje práva, avšak žiadne povinnosti, tak sme to my, resp. politika, ktorá je voči Rómom už niekoľko dekád vedená. Je pravdou, že Rómovia týmto sociálnym zvodom veľmi ľahko podľahli a naučili sa systém využívať vo svoj prospech, ale to nás nášho podielu viny nezbavuje.

Na podobnom princípe vykresľuje Solženicyn predstaviteľov tajnej polície v ZSSR vo svojom diele Súostrovie Gulag. Solženicyn sa zamýšľa nad tým, čo spraví s človekom postavenie, kde mu je dovolené v podstate všetko. Rovnako sa my chováme voči Rómom, keď od nich na jednej strane chceme, aby sa začlenili do spoločnosti, ale súčasne ich neustále dotujeme bez toho, aby sme od nich vyžadovali zodpovednosť za ich vlastné kroky. Skúste plač malého dieťaťa pár rokov utišovať cukríkmi a čokoládou a potom sa o to zo dňa na deň pokúste prísnym výrazom a dohováraním. Odmenou vám bude plač. Náš problém je totožný, až na to, že nám tu plačú desiatky tisíc na sladkostiach odchovaných detí.

Riešenie – potreba zapojiť zdravý rozum

Základom akéhokoľvek riešenia je akceptovanie toho, že rómsku otázku nemôžeme vyriešiť za volebné obdobie jednej vlády alebo v rozmedzí niekoľkých rokov. Tento problém nevznikol okamžite, a preto aj jeho riešenie môže byť iba dlhodobé. Pre súčasné generácie Rómov to znamená, že oni nebudú tými, ktorí budú z pohľadu majority s konečnou platnosťou chápaní ako plnohodnotní členovia spoločnosti. Ide o rovnaký princíp, na akom funguje dôchodková reforma, ktorá nie je postavená v prospech súčasných penzistov, ale pre aktuálne mladé a stredné ročníky. V prípade rómskej otázky je však tento časový medzistupeň rozhodne väčší.

Táto problematika sa tak nevyrieši za vlády Smeru alebo SDKÚ, ale (ilustračne) nejakej Aliancie slobody, ktorá vznikne v roku 2079. Rozhodne tak ju nevyriešia ani žiadne prízemne populistické instantné riešenia typu malého dvora a veľkého biča či zriadenia rezervácii, ibaže by SNS chcela na Slovensku vytvoriť druhé pásmo Gazy.

To, že zásadnejších výsledkov sa môžeme dočkať až o niekoľko dekád si prirodzene uvedomujú aj tí, ktorí sa aktuálne rómsku otázku snažia riešiť. Osveta a vzdelávanie v réžií štátu a tretieho sektora sú správne a prospešné a ľudia, ktorí túto činnosť vykonávajú si zaslúžia uznanie, avšak napriek všetkému je táto snaha nedostatočná. To, čo Rómovia potrebujú sú opatrenia, ktoré sa dotknú ich všetkých a nie iba ich malého výseku, v podobe nízkeho percenta rómskych detí, ktorým dokážeme zabezpečiť určité vzdelanie.

Prirovnať to môžeme k už spomínanej demografickej situácii. Za súčasného stavu pripadajú na jedného dôchodcu približne 2 ľudia v produktívnom veku a s postupom času sa tento pomer bude čoraz viac blížiť k 1:1. Práve toto je moment, kde si je nutné položiť tú najzásadnejšiu otázku.

Ak už o klesajúcom pomere 2 ľudí v produktívnom veku na jedného dôchodcu hovoríme s obavami, ako môžeme úprimne predpokladať, že jeden vzdelaný Róm spasí ďalších 100 či viac príslušníkov svojho etnika?

Musíme prestať dúfať v naivnú predstavu, že sa nám pomocou vzdelávacích a osvetových programov podarí vychovať úzku vrstvu Rómov, ktorá následne spraví zázrak a celý problém rómskej otázky odstráni. To, čo si daná situácia vyžaduje, je nielen vzdelávanie Rómov, ale i systémové opatrenia ekonomickej povahy zahŕňajúce liberalizáciu pracovného trhu, znížovanie daní a odvodov a podporu živnostníkov. A predovšetkým vedenie sociálnej politiky štátu podľa vzoru Kaníka a nie Tomanovej, pretože ak Rómovia sami nepocítia potrebu získavania finančných prostriedkov vlastnou aktivitou, tak je celá snaha vopred odsúdená na neúspech.

K dlhodobému riešeniu rómskej otázky tak vôbec nepotrebujeme opatrenia presne napasované na Rómov, ale ktoré prospievajú ekonomickému prostrediu celej krajiny ako takej. Nepotrebujeme ani tak ďalekosiahle dokumenty ako "Stratégiu riešenia postavenia Rómov v našej spoločnosti do roku 2015" ako skôr zdravý rozum bez časového obmedzenia.

Najvýznamnejšia veta, ktorú Dušan Gábor v rozhovore pre Sme vyslovil znela: „každý Róm si dokáže spočítať peniaze.“

Je tak načase Rómov naučiť, ako počítať nielen tie peniaze, ktoré im prichádzajú od štátu, ale aj tie, ktoré nezískali nie preto, že sú objektom rasových predsudkov, ale preto, že sú takí, akí sú. Dlžíme to im a aj sami sebe.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?