Mám výhradu k výhrade svedomia

Autor: Peter Spáč | 8.2.2006 o 14:19 | Karma článku: 11,90 | Prečítané:  7986x

Súčasný spor o zmluve o výhrade svedomia je chápaný ako konflikt medzi KDH, snažiace sa ju presadiť a SDKÚ, ktoré ju chce dopracovať. Nestotožňujem sa ani s jedným z nich. Osobne túto zmluvu odmietam.

Výhrada svedomia z pohľadu demokracie

V 16. a 17. storočí žili v Anglicku dvaja veľkí myslitelia Thomas Hobbes a John Locke, ktorí sa snažili teoreticky odôvodniť vznik štátu. Obaja vychádzali z tzv. prirodzeného stavu, v ktorom neexistovala žiadna ústredná moc a ľudia riešili svoje vzájomné spory sami. Napriek miernym odlišnostiam v jeho chápaní prišli ako Hobbes tak Locke k tomu, že prirodzený stav bol pre ľudí negatívny, pretože viedol k nekonečným konfliktom a východiskom z neho sa stalo práve vytvorenie štátu.

Štát podľa oboch vznikol tzv. spoločenskou zmluvou, ktorou sa vymedzili pravidlá jeho fungovania a z dovtedajšieho zhluku ľudí vznikla občianska spoločnosť. Až do tohto momentu existuje u oboch mysliteľov výrazná názorová zhoda, následne však dochádza k ich diametrálnemu odlíšeniu.

Podľa Hobbesa ľudia prostredníctvom spoločenskej zmluvy preniesli svoje práva na jedného človeka (alebo zhromaždenie), ktorý tak získal absolútnu moc. Jeho kompetencie zahŕňali dnešnú zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc, avšak bez toho, aby sa komukoľvek zodpovedal. Jednoducho povedané, Hobbesovou predstavou je absolutistický štát.

Na rozdiel od neho Locke nesúhlasí s víziou suverénneho vládcu bez akejkoľvek zodpovednosti. Podľa jeho názoru, by sa to rovnalo situácii, v ktorej by sa všetci ľudia prostredníctvom spoločenskej zmluvy dostali do stavu občianskej spoločnosti, avšak jeden akoby zotrval v prirodzenom stave a nebol by voči ostatným viazaný žiadnymi záväzkami. Toto odmieta a zavádza rozdelenie moci, ktoré je nám po určitých modifikáciách známe ako súčasná deľba na zákonodarnú, výkonnú a súdnu moc.

Naše súčasné zriadenie je založené aj na princípoch, ktoré kedysi obhajoval Locke. Existuje tu rozdelenie moci na tri hlavné zložky a každá je určitým spôsobom niekomu zodpovedná. To isté sa týka aj občanov – všetci majú rovnaké práva a rovnakú zodpovednosť. Zmluva o výhrade svedomia však do nášho systému zavádza Hobbesovo myslenie. Nech sú jej mravné základy akékoľvek, predstavuje jednoznačné porušenie jedného z hlavných atribútov demokracie – vlády väčšiny. Vytvára totiž priestor pre určitú skupinu jednotlivcov odmietnuť legitímne prijaté zásady fungovania našej spoločnosti, čím ich výrazne podrýva. Demokraciu nemôžeme chápať len sčasti, buď ju akceptujeme úplne alebo vôbec. Demokraciou „sčasti“ je Bielorusko. Chceme aby mali naše zákony takú platnosť, akú má demokracia v tejto krajine?

Voči výhrade svedomia sa taktiež dá vzniesť rovnaký argument, aký používajú kresťanskí demokrati, keď odmietajú registrované partnerstvá. Týmto argumentom je otázka „kde je strop?“. Keď kresťanskí demokrati odmietajú homosexuálne zväzky, zdôrazňujú, že akonáhle by došlo k ich uzákoneniu, ďalšou požiadavkou tejto sexuálnej menšiny bude adopcia detí, a tak ďalej a tak ďalej. Tento argument je celkom logický a vykresľuje skutočne pravdepodobný priebeh tohto vývoja. Avšak rovnako sa možno pýtať kde je „strop“ výhrady svedomia? Kto zaručí, že jej zástancovia sa nebudú po jej prijatí usilovať o neustále posúvanie jej hranice? V minulosti tu už totiž raz bol vznesený návrh na zákaz nedeľného nakupovania a nebolo to až tak dávno, aby sa tieto myšlienky úplne vytratili.

Potrebujeme k svedomiu Vatikán?

Bez ohľadu na to, či si to priznáme, naša spoločnosť vychádza z veľkej časti zo zásad kresťanstva. Jeho morálny a duchovný odkaz nás dlhodobo formoval a neustále formuje a aj preto nikdy nebudeme rovnakí ako moslimovia, hinduisti či budhisti. Tento fakt však zástancovia zmluvy o výhrade svedomia výrazne precenili a sami sebe nastavili pascu, ktorá sa nazýva verejná mienka.

Kresťanskí demokrati automaticky vychádzajú z toho, že zmluva o výhrade svedomia musí byť podpísaná medzi SR a Vatikánom, čím sa má len potvrdiť duchovné smerovanie našej krajiny. Zabúdajú však pritom na dôležitú vec – nie každý, kto sa chová „kresťansky“ musí byť aj nutne veriaci kresťan. Osobne som (rovnako ako mnohí ďalší) neveriaci, no po morálnej stránke sa môžem stavať na jednu úroveň s každým kresťanom. Tento fakt kresťanskí demokrati úplne odignorovali a výrazne tým znížili podporu, ktorú myšlienka o výhrade svedomia mohla na Slovensku získať.

Slovenská spoločnosť je primárne občianska a nie kresťanská, a preto akýkoľvek právny záväzok spätý s Vatikánom predstavuje mimoriadne citlivú tému. Zmluva o výhrade svedomia však tento faktor „občianskosti“ úplne popiera, keď svojím obsahom jednoznačne preferuje katolícku vieru. Na Slovensku pritom žijú početné skupiny inak nábožensky orientovaných ľudí, nehovoriac o neveriacich, ktorí by odmietli akúkoľvek zmluvu s Vatikánom, aj keby sa v nej písalo, že kresťania sú zaslepenci a tmári a ateisti sa dočkajú konečnej spásy.

Spojiť myšlienku o výhrade svedomia s Vatikánom, resp. katolíckou vierou bolo taktickou chybou, ktorá zrejme bude mať za následok úplné pochovanie tejto idey. Neexistuje jediný racionálny dôvod, prečo by musela byť výhrada svedomia nutne prijatá formou medzinárodnej zmluvy a nie obyčajným zákonom, ktorý by nevzbudzoval žiadny „duchovný“ odpor. Zástancovia posilnenia zväzkov s Vatikánom sa tak stali obeťou vlastného presvedčenia.

Čo pre nás zmluva znamená?

Problémom súčasnej debaty o výhrade svedomia je ten, že z veľkej časti sa nachádza mimo podstaty veci. Osobne mi pripomína osnovu výuky dejepisu na tému Ján Hus. Dnešní študenti sú vďaka nej schopní detailne poznať dátum a miesto upálenia tohto človeka, no ak by ste sa ich v teste spýtali na prínos jeho učenia, vrátili by sa vám iba prázdne hárky.

Rovnako je to aj s debatou o výhrade svedomia. Jej ťažiskom vôbec nie je obsah zmluvy, ale sú to mimoriadne delikátne záležitosti ako vydieranie KDH, oportunizmus SDKÚ a hrozba z Vatikánu, ktoré rovnako mimoriadne delikátne nič neriešia. Celá téma sa tak „nafukuje“ do neskutočných rozmerov a riešenie je v nedohľadne. Za tento stav si však môžu (predovšetkým) kresťanskí demokrati sami, a to opäť tým, že ideu výhrady svedomia prepojili s náboženskou vierou. Nebyť toho, celá téma mohla byť omnoho racionálnejšia, duchaplnejšia a bez emócii.

Pamätáte si ešte na niekdajšiu debatu o povinnej náboženskej výuke na základných školách? Osobne som si istý, že dokážem preukázateľne rozlíšiť žiakov, ktorí sa učia anglický a ktorí nemecký jazyk. Nájde sa však niekto, kto by bol ochotný tvrdiť, že rovnako dokáže odlíšiť deti, ktoré chodia na náboženstvo a ktoré na etiku? A aký to bol kedysi ohromný spor.

Myslíte si, že to isté nečaká aj výhradu svedomia?

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Sudca Lindtner z Threemy: Kočner si tyká so všetkými, no jeho vplyv sa preceňuje

Na zabíjačke u Rehákovcov bol aj predseda bratislavského súdu. Kvôli Kočnerovi neodišiel.

Každému kto daroval spermie, môžu raz zaklopať deti na dvere

Príbeh desiatok detí a ich darcu spermií.

Stĺpček Matúša Krčmárika

Sobota sa už nemôže zopakovať. Ak sa brexit neposunie, škodí to všetkým

Johnson koná proti zmyslu zákona.


Už ste čítali?