Ten kto túži po moci

Autor: Peter Spáč | 25.5.2006 o 13:08 | Karma článku: 7,59 | Prečítané:  2013x

Od svojho vzniku je Smer permanentne opozičnou stranou, a je len prirodzené, že sa z tohto postavenia usiluje dostať. Čo je však tento subjekt a jeho predseda ochotný tomuto cieľu podriadiť?

Cesta k moci

Načrtáva sa tu zaujímavá historická paralela z obdobia krátko po druhej svetovej vojne. V tej dobe ZSSR konkrétnymi krokmi naznačil, že rokom 1945 neskončil len najkrvavejší konflikt v ľudských dejinách, ale zároveň i posledné zvyšky niekdajšej protihitlerovskej koalície. Josif Stalin naznačil nevyhnutnosť otvoreného stretu medzi komunizmom a kapitalizmom.

USA v reakcii na tieto udalosti poverili svojho veľvyslanca v ZSSR Kennana o vypracovanie správy, neskôr známej ako dlhý telegram, vďaka čomu došlo k zmene západného pohľadu na sovietsku politiku ako založenú na marxistickej ideológii. Kennan toto chápane poprel a zdôraznil, že samotná ideológia či akékoľvek hodnoty zohrávali v ZSSR iba sekundárnu úlohu, kým skutočným meradlom úspechu bol zisk a rozšírenie jeho moci. Jednoducho povedané, sovietska politika bola čisto pragmatická a marxistická ideológia v nej zohrávala iba úlohu ľúbivého červeného pozlátka.

V súčasnej slovenskej politike môžeme tento úkaz zreteľne pozorovať na strane Smer, konkrétne na jej (ne)vymedzení potenciálnych partnerov po parlamentných voľbách. Postoj tejto strany pritom stojí na dvoch základoch:

1. Smer je ochotný vstúpiť iba do takej vlády, ktorá bude medzinárodne uznaná

2. Smer odmieta pomenovať jedinú stranu, ktorú by dopredu vylučoval z povolebnej spolupráce

Smer teda otvorene priznáva, že z jeho pohľadu neexistuje na Slovensku politická strana, ktorá by mala z jeho pohľadu problém s medzinárodným uznaním, pretože v opačnom prípade by nemal problém pomenovať ju už pred voľbami. Keďže tak do balíka „správnych“ subjektov Smer zaraďuje i SNS či KSS, je otázkou, aké kritérium musí každá strana splniť, aby bola v jeho ponímaní medzinárodne prijateľná.

Túto dilemu sa pokúsil vysvetliť v nedávnej televíznej diskusii podpredseda Smeru Čaplovič. Podľa jeho názoru bude Smer po voľbách rokovať s každou stranou, ktorá prejde parlamentným prahom, pretože tým dokázala, že má za sebou určitú skupinu občanov. Vzhľadom na to, že sa Smer hlási k demokracii, je to unikátne zistenie. Podľa neho je tak politický subjekt medzinárodne akceptovateľný nie na základe toho, akú politiku vykonáva, ale vďaka tomu, že má určitú podporu domáceho obyvateľstva. Ak by bol Smer srbskou stranou, tak Šešelj a Miloševič majú nového partnera.

Čaplovič svoje tvrdenia podoprel tým, že spolupráca s inými stranami bude možná len v tom prípade, ak sa počas rokovaní preukáže vzájomná programová kompatibilita. Opäť ďalšia rana demokracii. Teda ak bude Smer po voľbách rokovať s medzinárodne neakceptovateľnou stranou, ktorá však bude ochotná zľaviť zo svojich požiadaviek, tak vzájomnej spolupráci nestojí nič v ceste. Slovo naivita je v tomto prípade zrejme príliš slabé.

Ako udržať moc

Viacerí politici verejne obviňujú Fica, že jeho primárnym cieľom je získať moc i „cez mŕtvoly“, čoho pravdivosť potvrdzujú aj moje predošlé riadky. Tento príbeh má však svoje pokračovanie. Dopracovať sa k moci je len prvý krok, tým druhým je jej udržanie.

Možnosť, že by sa Smer o zotrvanie pri moci usiloval za použitia nedemokratických praktík je v podstate vylúčená. Jeho prehnaná zhovievavosť s metódami autokrata Lukašenka je síce problematická, no Róbert Fico nie je na kopírovanie bieloruského „vzoru“ odkázaný. Naopak, jeho východiskom je jednoduchý a legitímny prvok – zmena volebného systému.

Smer dlhodobo obhajuje zmenu súčasného pomerného systému na väčšinový, prípadne kombinovaný, pričom táto jeho snaha rástla spolu s jeho preferenciami. Jeho návrh spočíva na dvoch bodoch:

1. rozdelenie územia SR na 150 volebných obvodov, pričom v každom by bol väčšinovým systémom volený jeden poslanec (v prípade kombinovaného systému by bola časť poslancov volená pomerne a časť väčšinovo)

2. v prípade nespokojnosti s prácou „svojho“ poslanca by mali voliči právo na jeho odvolanie a výmenu

Realizácia tohto plánu by podľa Smeru priniesla pozitíva v podobe „vyčistenia“ straníckeho spektra od malých subjektov a zároveň väčšiu zodpovednosť poslancov k vlastným voličom. V skutočnosti je opak pravdou.

Funkčnosť väčšinového volebného systému je výrazne závislá na štruktúre spoločnosti. V prípade homogénnej spoločnosti akou je napr. Veľká Británia dokáže produkovať systém dvoch silných strán, ktoré sa striedajú pri moci. Naopak v spoločnosti charakteristickej mnohými štiepeniami (štát-cirkev, mesto-vidiek a pod.) nemajú jeho účinky želaný efekt. Takto funguje napr. francúzske stranícke spektrum, ktoré je napriek väčšinovému systému nestabilné a rozdrobené.

Vzhľadom na štruktúru našej spoločnosti je zrejmé, že výhody, ktoré popisuje Smer, by sa nenaplnili. Slovenská spoločnosť je natoľko zložitá, že dve či tri silné politické strany nedokážu dostatočne pokrývať jej postoje.

Rovnako pochybne vyznieva aj kontrola poslancov ich voličmi. Predstavitelia Smeru si idealisticky vykresľujú, že občianski naladení slovenskí voliči budú každodenne kontrolovať prácu svojho reprezentanta a jeho aktivitu si budú zaznamenávať červenými a čiernymi bodmi do zápisníkov. Tieto naivné predstavy možno jednoducho konfrontovať s volebnou účasťou na vlaňajších samosprávnych voľbách, ktorá dosiahla historické minimum. Občianska kontrola podľa predstáv Smeru je na Slovensku (nateraz) iba ilúziou.

Výhody väčšinového systému zmieňované Smerom sú teda veľmi pochybné. Jeho zavedenie na Slovensku by malo iba jeden istý efekt – posilnenie preferenčne najsilnejších strán a vzhľadom na dlhodobé preferencie je zrejmé, komu by tento stav najviac prospel. Pozitíva v podobe sprehľadnenia straníckeho spektra a voličskej kontroly poslancov tak slúžia ako lákavé odvedenie pozornosti od jednoduchého cieľa – mocenského posilnenia Smeru.

Vo svojom programe pritom táto strana vyzýva voličov, aby sa vo voľbách rozhodli pre to, čo je spravodlivé a správne. Zároveň kladie nie úplne neutrálne ladené otázky, z ktorých by mal občan nadobudnúť pohoršenie nad súčasnou nehumánnou vládou a pocítiť chuť udrieť si do najbližšieho ministra.

Jedna za všetky:

Je správne a spravodlivé, ak 70 percent pracujúcich ľudí zarába menej ako je štatisticky vykazovaná priemerná mzda?

Smer z tohto neblahého stavu prirodzene viní radikálne pravicové reformy súčasnej vlády. Zaujímavé je to, že kým v mnohých prípadoch má predseda Fico okamžite poruke o poznanie lepšie čísla zo susednej Českej republiky, v tomto ukazovateli ich akosi nezverejňuje. Bol by totiž nútený priznať, že podiel ľudí s príjmom nižším ako je priemerná mzda je na Slovensku i v Česku takmer rovnaký.

Napriek týmto existujúcim faktom a číslam, ktoré jeho „argumenty“ spochybňujú, je Smer po voľbách pripravený túto situáciu riešiť zavedením princípu solidarity, čiže vyšším zdanením tých, čo zarábajú nadštandardne. V ekonomickej oblasti tak Smer volá po silnej solidarite a je ochotný rozdať aj to posledné (z cudzieho sa prirodzene rozdáva najľahšie).

Keď však už ide o otázku volieb a parlamentných kresiel, nastáva v chápaní solidarity radikálny obrat. Kým podpredseda Čaplovič tvrdil, že po voľbách treba rokovať s každým, pretože reprezentuje určitú skupinu voličov, svojím návrhom väčšinového volebného systému sa Smer elegantne postará o to, že hlasy voličov menších strán zo solidarity prepadnú.

Smer teda v ekonomike volá po solidarite bohatých, v politike ju žiada od malých strán v jeho vlastný prospech.

Ako raz povedal Vladimír Mečiar „toto nie je boj o fazuľky, ale boj o moc“. Na solidaritu proste už nevyšiel čas.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Lesník: Včasné spracovanie kalamity vráti les do perfektného stavu

Riaditeľ odštepného závodu Lesov SR v Liptovskom Hrádku JÁN VRBENSKÝ hovorí, že za holé časti národných parkov môžu kalamity, nie lesníci.

KOMENTÁRE

Už opäť Air Kiska

Kiskov portrét zaujíma v obrazárni nepriateľov Fica (Smeru a SNS) stále popredné miesto.


Už ste čítali?