Veľmi lacní poslanci

Autor: Peter Spáč | 15.2.2007 o 13:01 | Karma článku: 4,14 | Prečítané:  1920x

"Nie som taký bohatý, aby som si mohol dovoliť kupovať lacné veci." Ak túto vetu prenesieme na slovenský parlament, môžeme si blahoželať. Ako voliči pôsobíme takmer všetci ako milionári.

Nezáujem väčšiny spoločnosti o volebné systémy je prirodzeným javom v celosvetovom merítku. Ľudia spravidla vychádzajú z toho, že ak žijeme v demokracii, tak hlas každého voliča, i keď len minimálne, ale predsa musí ovplyvniť celkové výsledky volieb.

Na Slovensku je volebný systém navyše natoľko jednoduchý, že k tomuto spokojnému uvažovaniu silne prispieva. Výsledkom tak je, že slovenskí voliči síce určia, ktoré strany zasadnú na ďalšie 4 roky v ich parlamente, ale ich dosah na konkrétne personálne obsadenie tohto orgánu je mizerný.

Volebný systém po slovensky

Na Slovensku sa od roku 1990 využíva pomerný volebný systém, pričom bolo skôr výnimkou, ak sa dvoje po sebe nasledujúce voľby uskutočnili podľa identických pravidiel. Vo všeobecnosti možno povedať, že až na dva prípady sa celková logika systému veľmi nemenila.

Prvým z nich bolo zvýšenie umelej klauzuly potrebnej na vstup do NR SR pred voľbami v roku 1992 z 3 na 5%, s tým, že koalície museli prekonať ešte vyššiu hranicu (2 členné 7%, od troch členov vyššie 10%). Táto zmena mala zabrániť prístupu malých strán do parlamentu, pričom je len iróniou osudu, že sa nakoniec jej účinky obrátili aj proti tým, ktorí za ňu hlasovali.

Druhým prípadom bola reforma uskutočnená krátko pred voľbami v roku 1998, tzv. Mečiarova novela. Hoci jej politický účel HZDS dodnes popiera, vo svojom dôsledku táto zmena akousi zázračnou náhodou likvidovala práve zmysel volebných koalícii, do ktorých sa formovala vtedajšia opozícia. Tá svoju kritiku logicky zamerala práve na tento bod a aj vďaka tomu úplne potichu Mečiarova novela zrušila dovtedajšie 4 volebné obvody a zaviedla jeden pre celé Slovensko, o čom bude reč v ďalšom článku. Po voľbách 1998 boli Mečiarove zásahy odstránené, avšak jeden obvod zostal zachovaný.

V súčasnosti je tak slovenský volebný systém založený na veľmi jednoduchej logike. Všetkých 150 poslancov sa volí v rámci jedného obvodu, čo znamená (v duchu logiky "čím väčší obvod, tým lepšie pre malé strany"), že žiadna zo strán nie je vo voľbách žiadnym spôsobom zvýhodnená a získava približne toľko mandátov, na koľko má podľa získaných hlasov nárok.

Jedinou bariérou, ktorú musia slovenské strany na vstup do NR SR prekonať je tak 5% získaných hlasov, v prípade koalícii je toto číslo vyššie. Kým ešte v 90.rokoch dochádzalo k častým vznikom, premenám a zánikom strán, v súčasnosti sa zdá, že náš stranícky systém sa stabilizoval a voliči už majú určité povedomie, ktorý subjekt má potenciál prekonať túto hranicu, čím sa podiel prepadnutých hlasov znižuje.

Stranícke kádre bodujú

Slovenskí voliči sa tak môžu volieb zúčastniť s kľudným vedomím, že ak sa ich strana dostane do parlamentu a nebude patriť medzi najsilnejšie, nebude voči nim pri prerozdeľovaní mandátov znevýhodnená. Otázka je, ako je to s konkrétnymi poslancami. Rozhodujeme ako voliči aj o tom, kto sa nimi konkrétne stane?

Prvkom, ktorý by mal toto voličom umožniť sú tzv. preferenčné hlasy. Ich základ spočíva v tom, že na kandidátnej listine nami volenej strany označíme (zakrúžkujeme) niekoľko konkrétnych kandidátov, ktorí tak od nás získavajú jeden bonusový hlas, ktorý im môže dopomôcť na ceste do parlamentu. Problém je v tom, že to, čo sa formálne tvári ako sloboda daná voličom, je reálne fiasko. A jeho tvorcovia to dobre vedia.

Súčasné podmienky sú nasledovné. Každý volič môže dať preferenčný hlas maximálne 4 kandidátom, pričom tí na posun v kandidátnej listine potrebujú získať aspoň 3% z hlasov svojej strany. Z toho vyplýva, že napr. v posledných voľbách potreboval na posun kandidát Smeru oveľa viac preferenčných hlasov než napr. kandidát SNS, keďže Smer získal ako strana viac hlasov.

Tento systém je teda jednoduchý, prehľadný a navyše v prospech voliča. Problém je iba v tom, že úplne ignoruje realitu a chovanie voličov. Je totiž úplne prirodzené, že voliči budú udeľovat preferenčné hlasy predovšetkým tým politikom, ktorých poznajú z médii, čiže straníckym lídrom a ďalším vysokým predstaviteľom.

V posledných voľbách tak získali vo všetkých parlamentných stranách ich prví piati nominanti viac než polovicu všetkých preferenčných hlasov. Najväčší bol tento údaj u SDKÚ, a to konkrétne 71,6%. Na zvyšných 145 kandidátov tak u týchto strán pripadlo približne 30-45% preferenčných hlasov. Výsledkom tak bolo, že do NR SR sa z nezvoliteľných miest "prekrúžkovalo" iba 7 kandidátov.

Bolo by naivné domnievať sa, že politické strany si tento stav neuvedomujú. Formálne je voličom daná sloboda výberu, ktorá však v realite nemôže skutočne fungovať. Personálne obsadenie parlamentu sa tak u nás nevyberá pri voľbách, ale z dominantnej väčšiny je určené už zložením kandidátnych listín, do ktorých tak môžu byť nominované stranícke kádre bez akejkoľvek podpory u svojich voličov. Iba pre kontrolu, skúste zavrieť oči a povedzte si pre seba pár mien z kandidátnej listiny vašej strany napr. medzi 30. a 50. miestom. Ja osobne nemám ani najmenšiu predstavu.

Náš volebný systém tak produkuje parlament, ktorý svojím zložením síce odráža verejnú mienku, ale jeho personálne zloženie je skôr v rukách tých, ktorí v ňom sami sedia. A taký systém je nedostatočný.

Za náš voličský hlas by sme totiž mali očakávať niečo viac ako parlament, v ktorom sa za naše peniaze pohybujú aj takí ľudia, ktorí nevedia, či má EÚ členov 5 alebo 50.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

ŠPORT

Sagan: Bol som zmierený s tým, že nevyhrám

Slovenský cyklista dokázal to, čo sa ešte nikdy nikomu nepodarilo.


Už ste čítali?